UK trip (work title)

01.01.2007

1. Cesta
2. London
3. First Day
4. Second Day
5. Third Day
6. Last Day in London
7. Good bye London, Bristol calling
8. McDonald's
9. KFC
10. KFC sucks
11. Intermezzo
12. Conclusion

1. Cesta

Dňa 2.7. (to jest v piatok) sme vyrazili este pred 17:00 na našej škode 105L do Ostravy k tete. Tam sme prespali a rano o 10:00 sme sa vydali vlakom do Brna (pretože odtiaľ sme mali ísť do UK). Cesta prebehla takmer identicky ako na Slovensku, až na to, že sa tam prešiel chlapík s chladničkou a ponúkal nám pitie, aj alko aj nealko. V Brne sme sa trochu prešli na autobusovú stanicu a čakali sme skoro 2 hodiny. Nakoniec mal autobus meškanie takže sme čakali ešte dlhšie. Ten autobus aspon za nieco stál, nebola to Karosa ale Scania takže cesta do Prahy bola pohodlnejšia. V Prahe bola prestupná stanica, to znamená že sme si prestúpili do iného autobusu zatiaľčo nám premiestnili batožinu. Odtiaľ sme už išli priamo do Londína. Mali sme 2 šoférov ktorý sa cestou (trvala cca 17) hodín vymenili viackrát. Keď v noci jeden šoféroval tak druhý zatiaľ spal (dole vedľa batožinového priestoru je mini spálňa pre šoférov). Kontrolovali nás dvakrát, najprv keď sme vstupovali do Nemecka, a potom pred eurotunelom. Kontrola v Nemecku bola úplna rutina, ani som nevidel pohraničiara, len nám šofér zozbieral pasy a zaniesol ich do budovy a o 10 minút ich zasa doniesol a išli sme ďalej. Ako som už spomenul na prepravu do UK používa spoločnosť CapitalExpress eurotunel. Tam sme sa dostali včasne ráno takže tam skoro nikto nebol. Je to tam zabezpečené tak že to vyzerá ako nejaký koncentračný tábor, vysoké ploty s ostnatým drôtom, pred ním vodný kanál, strážne veže, kamery. Tu sa kontrola začala rovnako ako v Nemecku, len neskôr sa to trochu zvrtlo. Museli sme všetci vystúpiť, vziať si svoju batožinu a natlačiť sa do pomerne malého priestoru. Tam sme im museli ukázať pasy a oni nám na oplátku preskenovali batožinu. A toto je ten moment ktorý sa mi moc nepozdával. Naša mama má vo zvyku baliť batožinu takým spôsobom, že každý celok zbalí do igelitovej tašky a potom do kufru zbalí všetky tašky. Na tomto balení nič zlé nie je, prispieva to k celkovej prehľadnosti. No a keď si preskenovlai moju batožinu, muselo to vyzerať zvláštne, bol som požiadaný aby som ju predložil na podrobnú kontrolu. Niekde v tomto momente sa mi ulomili nožičky na kufríku takže sa už nedá postaviť a stále padá. Ten colník (všetci colníci boli asi francúzi) mi vyhádzal všetky veci a podrobne všetko skontroloval. Asi hľadal drogy. Jeho angličtina bola hrozná a tým sa to celé stažilo. Vypytoval sa koľko mám peňazí a prečo idem do UK a na ako dlho. Apropo tá posledná otázka znela asi takto: "What time you in UK?". Skontoroloval úplne všetko, krém, šampón, doklady...Ale aj tak nič nenašiel lebo ani nemal čo. Okrem mňa kontrolovali ešte jedného ale to už bolo len tak aby sa nepovedalo. Bolo očividné že to ja som bol ten podozrivý (a to som sa kvôli tomu aj oholil aby som nemal na hranici problémy). Cez samotný eurotunel sa cestuje cca 30 minút. Každé vozidlo sa naloží do obrovského vlaku, ktorý ma výšku najmenej 4 metre (veď náš autobus mal 3,8m) a je pekne široký. Nie sú v ňom takmer žiadne okná takže nebolo nič vidieť (ani nebolo čo, v tuneli ako to už býva bola poriadna tma). Nemám ani tušenie ako rýchlo sme išli. Sem tam sa to zakývalo a to bolo asi všetko. Potom už sme vyšli z tunela a jazdili po ľavej strane.

2. London

Prvé dojmi z Londína boli vynikajúce. Bol to veľký šok, v meste ktoré má viac obyvateľov než celé Slovensko som ešte nebol. Všetko vyzeralo úplne inak ako na Slovensku. Prvé čo som si všimol boli autá ktoré tu jazdia. Sú to úplne iné autá. Tak napríklad po druhom dni už sa za Porsche ani neotáčam, vidím tu nejaké každých 5 minút. Mazda MX5 je tu auto pre mladé ženy ktoré si na tom jazdia na nákupy a ku kaderníkovy, podobne aj BMW cabrio. Všetko tu jazdia prevažne nové autá, iba sem tam sa mihne niečo staré. A keď, tak je to často veľmi zachovalí veterán, napr. starý Mercedes cabriolet (to je jedno z manažérskych áut). Biznismani a manažéry sa tu vozia väčšinou na BMW a Mercedes, niektorý (tý lepsí) majú Porsche, Jaguar, MG, Aston Martin. Na Jaguaroch sa tu vozia väčšinou starší páni. Tý ešte majetnejší majú Bentley. Videl som niekoľkokrát za deň limuzínu Mercedes (a tým myslím limuzínu čo má viac ako 6 metrov a 6 dverí) a jazdí tu aj pár bielych limuzín, ktoré poznáme všetci z amerických filmov. Sú dlhé ako autobus a majú zrkadlové okná a aspoň 8 dverí. Za jeden deň som tu videl aspoň 5 Ferrari, a to už je teda čo povedať. Keď tu uvidíte Subaru, na 90% to bude modrá Impreza so zlatými diskami, sedadlami Sparco a volantom Momo. Okrem toho sa tu pohybuje obrovské množstvo motocyklov všetkých druhov. Sú tu veľmi obľúbené skútre. Takmer všetci motorkári tu robia kuriérov. Majú svoje zásielky a tie rozvážajú po celom meste. Je ich tu naozaj ohromné množstvo. Väčšinou sú už tak skúsený že si trúfajú jazdiť medzi autami v susediacich pruhoch. Proste keď je na križovatke červená a je 20 metrová kolona, tak motorkár si to prejde medzi autom a chodníkom alebo priamo medzi autami až dopredu a na zalenú vyrazí ako prvý. Ďalšia vec ktorú našinec neprehliadne je etnické a rasové zloženie obyvateľstva. Vedel som že je tu veľa černochov ale toľko som ich nečakal. Okrem toho je tu kopec arabov a indov a neviem čoho. Tak napríklad som stretol nejaké ženy v habitoch. Niektoré mali zakritú aj tvár, iné nie. Jedna tu mala odryté len oči, dokonca mala aj čierne rukavice. Ale pozoruhodné je, že tieto ženy (aspoň myslím že to boli ženy) mali obuté drahé Pumy alebo inú športovú obuv. Každý príslušník etnickej skupiny okrem toho hovorí materskou rečou a keď hovorí anglicky tak s osobitným prízvukom. Na ulici môžete teda počuť všetky rôzne jazyky a ničomu nemusíte rozumieť. Niekedy je naozaj veľmi ťažké pochopiť čo vám niekto hovorí aj keď to zopakuje štyri krát, potom sa už cítite trápne a tak už radšej nepoviete aby to zopakoval, a on melie a melie dookola a vy mu prestávate rozumieť úplne. Našinec si určite všimne že nad cestami sa neťahajú žiadne telefónne ani iné káble, všetko ide pod zemou. A každý si určite všimne ceny, ktoré sú pre našinca obrovským šokom. Dať si v Londíne čistú vodu vás vijde cca 60,-SK za liter. Trochu nepraktické sa mi zdajú zámky na dverách, ktoré sú doslova na devrách a nie vo dverách. Celý zámok je proste prišroubovaný na vnútornej strene dverí. Taktiež tu chýba akákoľvek jednotnosť čo sa týka vodovodných kohútikov. Ešte som tu nevidel dva rovnaké. Zástrčky sú štandardne aj so spínačom, to má svoje výhody, nemusíte stále vyťahovať kábel zo zástrčky keď chcete vypnúť spotrebič. Ale na zástrčky budete potrebovať redukciu, sú totiž iné ako u nás. Taktiež sa tu ľudia nevyzúvajú. Takže keď vás niekto pozve donútra tak mu ten koberec kľudne pošliapte, sú na to zvyknutý.

3.First Day

Po príchode nás čakal menší test. Museli sme sa nejakým spôsobom dostať aj s batožinou do hostela v ktorom sme mali rezerváciu (pre tých čo počujú slovo hostel prvý krát, tak je to istý druh ubytovne, ceny sa pohybujú zväčša v rozmedzí 8 - 30 libier za noc na osobu, takže je to lacnejšie ako hotely). Po veľmi krátkej úvahe sme sa rozhodli ísť metrom, napadlo nás že to bude najlacnejšie a najjednoduchšie. Najprv sme teda museli nájsť metro :-), čo nebolo vôbec také jednoduché. Keď sme ho už našli, museli sme zistiť kde a ako sa kupujú lístky. Našli sme informácie tak som sa tam zašiel pre nejaké HOWTO a kúpil som nám 2 lístky. Museli sme ešte zistiť ako sa používa. Pred nami totiž išla jedna pani ktorá bola v metre očividne tiež prvý krát a akosi sa jej nedarilo prejsť cez tu hlúpu závoru. Istý ohľaduplný angličan jej to s povznešeným výrazom na tvári vysvetlil a mi sme stáli hneď za ňou takže sme mali inštruktáž aj mi. Cesta metrom bola celkom nudná a zjavne nebavila ani tých poliakov ktorý sedeli oproti nám. Tých bolo v Londíne nakoniec oveľa viac ako som čakal, polštinu som počul takmer na každom rohu. Keď sme vystúpili z metra, čakalo nás hľadanie hostelu s názvom Abercorn house. Ten sme našli pomerne rýchlo. Rezerváciu sme urobili cez internet (stránka www.hostelworld.com alebo www.londonhostel.com) deň pred odchodom. Ibaže sa vyskytla menšia chyba. My sme totiž chceli rezervovať postele pre 2 osoby na 3 noci. Ibaže sme si nevšimli že rezervácia sa síce vykonala, ale iba pre 1 osobu na prvé 2 noci a až tretiu noc pre 2 osoby. Chvíľu som sa im to snažil vysvetliť ale išlo to pomali. Boli to totiž nejaký arabi. Nakoniec sme sa dohodli ale museli sme si ešte priplatiť 26 libier. Ja som teda mal 2 noci na izbe pre 3 (3 bed mixed dorm room) a brat mal 2 noci na izbe pre 4 (4 bed male dorm room) a tretiu noc sme mali potom spolu (private room). Vecer sme sa išli trochu prejsť, ale len kúsok. Potom sme si pokecali s jednym poliakom ktorý bol s bratom na izbe. Ja som svojich spolubývajúcich spoznal až večer okolo 12. Boli to dvaja švajčiary, muž a žena okolo 20 ktorý si prišli do Londína užívať. Keď som bol u brata na izbe tak som počul s izby oproti slovenčinu. Skúsili sme zaklopať a boli tam 4 slováci. Tak sme sa povypytovali čo a ako. Potom už bolo neskoro a tak sme išli spať.

4. Second Day

Ráno sme si vyšli na raňajky do nejakého fastfoodu. Dali sme si to najlacnejšie čo tam mali, rožok zo slaninou a vajcom za 1 libru. Očividne drahé. To bola naše jediné jedlo ten deň, ak nerátam nejaké Bon-Pari a žuvačky. Celý deň sme chodili a hľadali prácu po hoteloch. Obehali sme ich asi 8, pričom v každom sme museli vyplniť Application Form. Každé vyplnenie trvalo cca 20 až 30 minút. Oni si to potom "odložili" ale v skutočnosti to hodili len na kopu k ďalším desiatkám žiadostí. Čím viac sme chodili tým sme boli pesimistickejší. Ceny za jednu noc v tých hoteloch sa pohybovali "už od" 150 libier za noc. Okrem toho väčšina z tých hotelov mala po celom Londíne viac budov a často aj v iných mestách. Takže keď sme dali žiadosť do Tistle Hotel, tak sme sa zároveň uchádzali o miesto aj v ďalších 50 pobočkách po celom Anglicku. Všade sme chodili pešo a prešli sme sa z Kensingtonu až k Hyde Parku, to je zhruba 8 - 10 km a potom ešte nazad.

5. Third Day

V utorok sme už zvolili inú taktiku. Ubytovanie sme zatiaľ nehľadali lebo sme ešte nemali prácu. Prioritná bola práca a potom by sme hľadali nejaké to ubytovanie v okolí. Nádeji na prácu v hoteli sme sa už vzdali, aj keď sme ešte stále dúfali že sa možno ozvú. Práca v hoteli by nám totiž poskytla aj ubytovanie zadarmo. Každopádne v utorok už sme kašlali na hotely. Išli sme na hodinu na internet a na niekoľkých pracovných portáloch sme si skúsili hľadať prácu. Vypísali sme si telefónne čísla a adresy a išli sme telefonovať. Okrem toho sme mali ešte TNT magazín v ktorom sú taktiež ponuky na prácu. Kúpili sme si telefónnu kartu do automatu za 5 libier a išli sme do búdky. Mali sme cca 30 čísel a pevne sme verili že aspoň na jednom nám dajú prácu. Zo začiatku som mal s konverzáciou cez telefón problémy, bolo pre mňa tažké porozumieť im. Každopádne nikto pre nás prácu nemal. Všetci chceli skúsenosti, aj keď v inzeráte písali že nie sú potrebné, že nás zaučia. Okrem toho ten automat nám zožral celú kartu a medzičasom sme kúpili ďalšiu, to znamená že 10 libier sme minuli len tak. Neskôr nám jeden slovák povedal že na tie inzeráty musíme odpovedať do 1 hodiny od zverejnenia alebo na to môžme rovno zabudnúť. Boli sme už dosť frustrovaný tak sme sa rozhodli uchýliť sa k núdzovému plánu. Vypísali sme si čísla na 30 fariem a išli sme si hľadať prácu na farme. Malo by to svoje výhody. Mali by sme ubytovanie za symbolickú cenu. Boli sme si istý že na nejakej farme si prácu určite nájdeme. Realita bola aj tento krát krutá a nikde namali volné miesta. Niekde v tomto okamihu som začal zvažovať svoj návrat domov. Večer sme sa išli ešte prejsť k Piccadelli Circus. Bola tam nejaká akcia, uzavreli niektoré veľké cesty a spravili improvizovanú trať pre formule. Boli tam zastúpené takmer všetky popredné stajne, avšak chýbali popredný jazdci. Pokúšali sme sa dostať až ku trati, ale bolo to nemožné. Museli sme sa uspokojiť s veľkoplošnou obrazovkou na jednej s bočných ulíc. Veľa sme toho nevideli ale zato sme počuli. Nečakal som že F1 majú až taký zvuk. Stáli sme asi 500 metrov od trate ale keď prešla okolo formuľa, mal som t toho zimomriavky. Ten zvuk stál za to. Potom sme ešte zašli na internet a prečítali si maili. Zvažovali sme 3 možnosti. Buďto sa vrátime domov, alebo ešte ostaneme v Londíne a skúsime to ešte tam, alebo pôjdeme do iného mesta. Rozhodli sme sa pre tú tretiu možnosť. Vrátiť sa po 3 dňoch by bola trochu hanba. TeraZ sme sa museli rozhodnúť do ktorého mesta pôjdeme. Vedeli sme že to musí byť niečo menšie. Nejaké mesto čo má menej ako 1 milióm obyvateľov. To z toho dôvodu, že práve do veľkých miest smerujú všetci "hľadači" práce. Taktiež sme nechceli ísť moc ďaleko od Londína, doprava je tu totiž pekne drahá. Okruh sa nám zúžil na dve mestá. Birmingham a Bristol. Na internete sme si pozreli počet obyvateľov a Birmingham mal niečo cez milión a Bristol takmer 400 000. A bolo rozhodnuté. Cez internet sme si rezervovali lístky na autobus, je to totiž podstatne lacnejšie ako vlak. Cesta do Bristolu nás vyšla na 15 libier na osobu, pričom Bristol je od Londína vzdialený len 2 hodiny cesty.

6. Last day in London

Lístky sme mali rezervované na 14:00 takže sme si mohli dovoliť viac spánku. Izbu sme však museli opustiť pred 11. A tak sme mali ešte dosť času než sme mali ísť na autobus. Voľný čas sme ešte využili na hľadanie práce ale márne. Išli sme teda na Victoria Coach Station aj s celou našou batožinou. Išli sme autobusom ale aj tak to nebola sranda. Prišli sme na stanicu a ja som išiel vyzdvyhnúť lístky. Tu sme mali zasa problém. Bol som pripravený jej dať všetky moje údaje vrátane čísla kreditky ale nenapadlo ma že bude chcieť vedieť číslo lístku a nakoniec to bolo jediné čo chcela. Ešteže sme išli skôr, museli sme totiž nájsť niekde prístup na internet a odpísať si to číslo. V Londíne je pomerne dosť veľa telefónnych automatov ktoré ponúkajú aj prístup na internet. Logicky sme sa teda zamerali na ne. S nimi bol avšak istý problém, lepšie povedané s Atlas.sk bol problém. Keď sme sa totiž chceli nalogovať na bratov email, celé to spadlo a tým to haslo. Atlas.cz išiel v pohode ale atlas.sk mal najaký divný bug. Tak sme teda zavolali s mobilu ocovi, nech sa pozrie na mail a nadiktuje nám to číslo. Takto som prevolal 500 SK a kredit mi višiel len tak tak. Ale mali sme to číslo a dostali sme aj lístky. Potom sme už len čakali na autobus asi 30 minút.

7. Good bye London, Bristol calling

Chvíľu po odjazde sme si vypočuli bezpečnostné pokiny v prípade havárie alebo požiaru. Cesta mala trvať cca 2 hodiny. Išli sme po dialnici a všetko bolo v naprostom poriadku až kým sme nezostali stáť v niekoľkokilometrovej kolone. Asi po 20 minútach sme sa dozvedeli že na dialnici sa stali nezávisle na sebe 2 dopravné nehody. A vďaka tomu sme do Bristolu prišli namiesto plánovaných 17:00 až 19:00. To už bolo pomerne neskoro vzhľadom na to že sme nemali vybavené žiadne ubytovnanie. Bolo teda 19:00 a my sme sa museli v úplne cudzom meste narýchlo zorientovať a nájsť si nejaký nocľah. Anglické počasie nám doprialo pomerne hustý dážď a tak ma ani tak netrápilo že sa musím po celom meste vláčiť s batožinou ako to že som celý mokrý. Našim prvým cieľom bol Youth Hostel. Ten sme našli pomerne jednoducho, všade boli smerové tabule. Avšak ten už bol nanešťastie plný 10 ročných deciek ale na recepcií boli takí milí že nám dali zadarmo papier so zoznamom a adresami 10 Guest Housov. Našli sme telefónny automat, minuly pár libier a zistili že všetky sú plné. Cestou sme išli okolo Travel Inn a tak sme sa vydali práve tam, malo to byť miesto našej poslednej záchrany. Bol totiž pomerne veľký, cca 20 poschodí ale aj pomerne drahý, cca 50 libier za noc. Kto to však mohol čakať, mali plne obsadené. Na recepcií nám dali opäť nejaké adresy a čísla a mne sa podarilo ju prehovoriť aby tam skúsila zavolať. Podarilo sa to hneď na prvý krát (konečne niečo) a tak nám už neostávalo nič len tam zájsť (s celou našou mokrou batožinou). Našli sme to pomerne rýchlo vďaka mapke ktorú sme dostali na recepcii. Bol to Walkabout Hotel. Ubytovanie na jednú noc nás tam stálo 60 libier!!!! Aspoň že to bol poplatok za izbu a nie za osobu. Znamená to že nás to stálo 30 libier za noc na osobu. Namiesto kľúčov sme dostali peknú magnetickú kartu a musím teda povedať že ta izba vyzerala skvele. Mali sme tam vlastnú kúpelňu, žehličku, TV, rýchlovarnú konvicu, pekné čisté uteráky a v zásuvke som našiel dokonca bibliu (:-)!!! Dali sme si sušiť veci a pozreli sme niečo v TV, osprchovali sme sa a išli sme spať. Bola to veľmi pohodlná a príjemná posteľ a veľmi som sa tešil že sa konečne dobre vyspím. To sme ale ešte nevedeli že samotný hotel sa nachádza medzi 3 nočnými klubmi. Najhoršie bolo že v každom klube hrali inú hudbu. Každopádne to nebolo až také zlé, až ráno nás prebudilo rynčanie skla. Každé ráno totiž vysypávali smeti, sklo dávali do samostatného kontajnera takže to bol pekný hluk. Ešte ráno sme sa rozhodli že si pre istotu rezervujeme našu izbu ešte na jednú noc. Obehali sme všetky lacné ubytovne ale všade bolo plné. Kúpili sme si noviny s prílohou, kde boli inzeráty na prenájom a predaj nemovytostí. Volali sme asi na 20 čísel ale nikto nebol ochotný prenajať nám čobylen izbu na 2 mesiace. Večer sme boli ešte na prechádzke a zrazu som pred sebou uvidel dve známe tváre. Bola to moja suseda a dlhoročná priateľka so svojím priateľom. Vedel som že sú v Anglicku a vedel som že v nejakom meste na "B" ale nebol som si istý či je to Bristol. Každopádne to bolo veľké šťastie že sme sa stretli, veď Bristol má vyše 400 tis. obyvateľov. Chvíľu sme pokecali a pozisťovali čo a ako a potom už bolo pomerne neskoro tak sme sa rozlúčili a išli sme späť do hotela. Na ďalší deň sme sa vybrali (už zasa s celou batožinou) a išli sme si nájsť lacnejšie ubytovanie. Navštívili sme niekoľko (aspoň 10) agentúr s nemovitosťami ale v žiadnej nerobili krátkodobé prenájmi. Nakoniec sa nám predsa len podarilo niečo nájsť. Samozrejme opäť nič lacné. Bol to vysokoškolský internát (University Hall), jedna noc tam stála 21 libier. Ako som sa neskôr dozvedel, tak to bolo také drahé asi len preto že nie sme študetmi danej univerzity, iný totiž platili len 6 libier. Platilo sa vopred a tak sme si zaplatili 3 noci, to jest do pondelka. Bolo to teda 3 x 21 = 63 na osobu. V predošlom hoteli sme boli 2 noci a ako som už spomínal bolo to 60 za noc za izbu a teda sme zaplatili 60 libier za osobu za 2 noci. Dokopy to teda dáva 123 libier za 5 nocí na osobu. To sme si teda museli siahnúť hlboko do vreciek. Samotný internát mal viacero budov. Vrátnica bola len v tej hlavnej a do ostatných budov sa dalo dostať pomocou zadania 4 miestneho kódu na vchodových dverách. Každá izba bola len pre 1 osobu takže sme mali 2 izby, tie vyzerali veľmi pekne. Bol tam stôl, posteľ, stolička, kreslo, umývadlo, skryňa a telefón. Toalety boli spoločné ale za celé 3 dni som tam aj tak nikoho nestretol. Kuchyňa bola pomerne bohato vybavená, nechýbala ani mikrovlnná rúra a toaster. Po tom čo sme sa ubytovali už bolo pomerne neskoro a tak sme išli rovno spať. Na ďalsí deň sme opäť neúnavne hľadali lacné ubytovanie, volali sme na inzeráty ale úplne nadarmo. Až v nedeľu ráno sa nám podarilo dohodnúť si s jednou pani stretnutie v jej dome ešte ten istý deň. Prenajímala ho za 120 libier na týždeň, čo bolo prijatelné riešenie už aj pre 2 osoby. Mali sme tam byť o 13:00 a tak sme si spravili peknú niekoľkokilometrovú prechádzku. Ešteže sme si kúplili mapu, tá sa nám veľmi osvedčila a používali sme ju veľmi často. Keď už sme sa blížili k miestu stretnutia, bola mi štvrť cez ktorú sme prechádzali veľmi podozrivá. Trochu mi to trvalo kým som si uvedomil že je to černošská štvrť. Na chodníku nás už čakala majiteľka domu (pomerne milá pani) a ukázala nám dom. Dole v prízemí bola jedna izba ktorá už bola prenajatá niekomu inému. Náš "flat" bol na hornom poschodí. Bola tam kuchyňa, kúpelňa, dve spálne a ešte jedna mini obývačka. Všetko to vyzeralo celkom slušne až na to že tam bol strašný neporiadok. A keď píšem strašný myslím tým niečo ako v Trainspottingu. Ja som bol rozhodnutý hneď v tej chvíli že nech je to lacné koľko chce, ja v takom bordeli bývať nebudem. Bol som pevne rozhodnutý že radšej pôjdem domov ako keby som mal bývať v tej diere. Diera preto, lebo to bolo zastrčené v černošskej štvrti a ja si neviem predstaviť ako by som sa bál ísť tadiaľ domov v noci z práce. Brat bol tým bytom naopak veľmi nadšený a chcel podpísať zmluvu hneď na mieste. Já som ho od toho našťastie odhovoril. Majiteľka nám dala ešte preštudovať zmluvu. Boli v nej niektoré veľmi zaujímavé body. Jeden z nich hovoril o tom, že nájomník je povinný pretrieť všetky drevené časti nábytku aspoň dvoma vrstvami kvalitného laku. Dohodli sme sa s ňou že jej zavoláme v pondelok. Potom nasledovala pomerne ostrá debata a vymenili sme si s bratom všetky "pre" a "proti". Urobili sme kompromis a išli sme ešte hľadať niečo iné, mali sme na to ešte pár hodín. Samozrejme, nič sme nenašli. Podvečer už sa zvažovala alternatíva že ja by som išiel domov a brat by tam ostal. Nevedeli sme sa však dohodnúť a tak sme sa išli poradiť so spomínanou susedou Luciou. Počas nášho rozhovoru prišla majiteľka domu v ktorom bývala Lucia a pýtala sa či niekto nehľadá ubytovanie. Tomu teda hovorím pečené holuby priamo do huby. Bolo to tak, že daná pani mala ešte jeden dom, tzv "kliniku" v ktorom vykonávala svoje liečebné praktiky a okrem toho tam boli ubytovaní 8 ľudia, 3 slováci a 5 česi. Zhodou okolností sme daných 3 slovákov už raz predtým stretli v pracovnej agentúre. Každopádne daná pani, nazvem ju pani I. pre zachovanie anonimity, hľadala len 1 osobu, ktorá by zdialala jednu izbu spolu s 1 čechom. Ten bol totiž na 1 malú izbu sám a zdalo sa mu priveľa platiť 60 libier na týždeň. Keď sme jej povedali že sme bratia a že hľadáme niečo pre 2, navrhla aby sme boli na tú malú izbu 3. My sme ešte stále ale nevedeli ako to vyzerá a pravdupovediac po predchádzajúcej skúsenosti som mal nemalé obavy. Išli sme si to teda prezrieť. To sme zasa prešli nemalý kus cesty. Ten deň sme sa ešte neskôr išli späť na internát a spolu to bolo určite okolo 15 km. Ale späť k tej klinike. Na moje prekvapenie to vyzeralo vo vnútri veľmi pekne, bolo vidieť že je to udržiavané a čisté. Na prízemí boli 2 izby a kuchyňa v ktorej sa nachádzajú dvere do malej záhradky. Tu, myslím tým na prízemí, spali na zemi 4 česi. Na hornom poschodí boli 2 izby a kúpeľňa. V jednej, väčšej, izbe bývali už spomínaní 3 slováci, 2 chalani a 1 dievča. Tá ďalšia izba mala byť naša a našou sa aj stala. Dohodli sme sa na cene 35 libier za osobu za týždeň. To je podstatný rozdiel oproti predchádzajúcemu týždňu. Ten deň sme ešte prenocovali na internáte pretože sme to mali zaplatené a v pondelok ráno sme sa opäť pobalili a s celou našou batožinou sme išli k spomínanej pani I. Tá však nebola doma, odišla totiž na 3 dni na dovolenku a všetky náležitosti s nami vybavila jej sestra pani L. Tam sme zaplatili zálohu vo výške 35 libier a rovno sme zaplatili aj za prvý týždeň. Autom nás potom odviezla na kliniku (aspoň sme sa už konečne nemuseli vláčiť s tou batožinou pešo). Mali sme spať na zemi a tak nám rovno požičala aj veľký matrac. Ustlané sme teda mali dobre. Na naše prekvapenie nám ešte v nedeľu rovno pani I. oznámila že nám našla aj prácu. Mala to byť práca v Mc Donalde. Dala nám application forms a povedala nám kedy je interview a že nás tam odvezie. Interview bolo až o pár dní takže sme ešte mali čas na hľadanie inej práce, bohužiaľ neuspešne. V deň interview sme opäť prišli k nej domov a pani L. nás odviezla k Mc Donalds cca 10 km od jej miesta bydliska. Samotné interview bolo dosť zvláštne, vlastne sa nás takmer nič nepýtali, mi sme mali viac otázok ako oni. Hneď ten deň nám povedali že sme prijatý a kedy začíname pracovať. Tento job sme nemali len mi. Okrem nás to dostali aj všetci ostatní na klinike, to jest ďalších 8 ľudí a ešte ďalších 6 slovákov ktorí bývali v dome pani I.

8. McDonald's

Ako sa o 2 dni ukázalo, v McDonald's na Cribbs Causeway (tam sme si dávali žiadosti) už mali plno a tak mňa a brata už nemohli prijať. Neašťastie cca 300 metrov od neho je jeden menší, asi štvrtinový McDonald's tak nás presmerovali tam. Najprv sme boli z toho trochu sklamaní, zdal sa nám byť príliš malý. Podpísali sme zmluvy (asi 5 papierov) a dostali sme každí jednu uniformu v zložení nohavice, tričko a čiapka. Neskôr sme ešte dostali aj pekné plastové menovky s titulkom TRAINEE. Uniforma nie je moc pekná, má modrú farbu a nohavice nemajú s finančný dôvodov vrecká, mohli by sme si do nich totiž odkladať jedlo a ukradnute peniaze. Náš prvý pracovný deň bol v sobotu. To nie je najlepší deň na zaúčanie nováčikov. V sobotu je totiž najviac klientov. Nám to ale samozrejme nevadilo. Na moje prekvapenie ma hňeď oboznámili s kasou a postavili ma na 30 minút k Drive-Thru. Bol to trochu šok, niečo ako keď hodia neplavca do vody. Postavili ma za kasu a mal som hneď účtovať a brať objednávky. Zo začiatku to bolo pomerne ťažké, vonku fúkal vietor, hučal motor auta a ja som tým britom nerozumel ani slovo. Dosť často som len hádal čo asi vravia, našťastie tam pri mne stála Mandy, ktorá tam už pár rokov pracuje. Keď Mandy išla na prestávku tak mňa zobrali preč. Samozrejme som sa poťešil že idem preč z Drive-Thru, to som ale netušil že ma postavia dovnútra, tentokrát za kasu priamo pred zákazníka. Celý deň som bol pod dohľadom nejakého "staršieho" pracovníka (ktorý nebol vždy starší ako ja) a oboznámoval som sa s tvorbou hranoliek, mliečnych koktejlov, čapovaním nápojov, atď. Pre brata mali úplne inú prácu. Na prvý deň (a aj na pár ďalších) robil lobby. Znamená to že chodil a upratoval po zákazníkoch stoly, vytieral podlahu v jedálni, vysypával smetné koše a upratoval parkovisko. To je vlastne najšpinavšia práca aká sa v McDonald's robí. Na naše prekvapenie sme zistili že nie sme jediní slováci v danej reštaurácií (aspoň tak tomu hovoria angličania, ževraj Family Restaurant). Spolu s nami pracujú ďalší 3 slováci. Katarína, Eva a Roman, ktorí sú tu podobne ako mi, len na prázdniny. Nasledujúcich pár dní sme sa učili nové veci a zdokonalovali svoje sručnosti. Po niekoľkých dňoch už som dostal svoju kasu. Každý deň som si prevzal 120 libier, podpísal prevzatie a pridelili mi kasu. Tá bola len moja a nikto na nej nemal čo hľadať. Práca je pomerne ľahká a občas aj zábavná. Príde zákazník, ja prevezmem objednávku, naúčtujem, vydám peniaze, skompletizujem jedlo a ak treba tak si pripravím hranolky. Po pár dňoch som sa do toho už dostal a rozumiem už aj černochom a írom, tí majú totiž podstatne odlišnú výslovnosť ako ostatní. Prvý týždeň sme pracovali len 37 hodín. Druhý týždeň už sme mali aj nejaké cezčasy. V sobotu nás manažér (Dave) požiadal či by sme nemohli zostať do záverečnej pretože má málo ľudí. Ten deň sme začali pracovať o 10:30 a robili sme do 12:00, čiže 13,5 hodiny. Neboli sme ani nejako zvlášť unavení. McDonald's sa zatvára o 23:00 a potom sa už len upratuje. Presne o 23:00 sa musí všetko jedlo (hamburgery atď.) vyhodiť, toto jedlo sa však z pravidla hňeď zje alebo si ho vezmeme domov. Keď som umýval riad a ostatné náležitosti z kuchyne, sám som neveril ako sa to dokáže za jeden deň všetko zašpiniť a už vôbec som netušil že všetko bude tak hrozne mastné. Keby som bol zákazník a videl by som všetku tu špinu v kuchyni asi by som bol radšej hladný. S upratovaním sme skončili presne o 12:00. Prezliekli sme sa a manažér nám zdelil že na taxík budeme musieť počkať 1 hodinu. Po 22:00 už totiž nechodia takmer žiadne autobusy a prvý voľný taxík bol až o 1:00. Nakoniec prišiel aj tak až 1:20 a domov nás doviezol približne o 1:50. Išli sme spať a ráno zasa do práce. Ten deň sme si spravili 2 nadčasu a ďalší deň sme opäť pracovali 13 hodín. V utorok a stredu sme mali voľno a tento čas sme využili na vybavenie administratívnych záležitosti ohľadom vrátenia daní a samozrejme sme si ešte hľadali druhú prácu. Jedna je totiž málo (a je aj málo platená).

9. KFC

V treťom týždni nám prišla výplatná páska za predchádzajúce 2 týždne. Mali sme odrobených cca 84 hodín za 2 týždne to znamená že priemerne 42 za týždeň. Po odrátaní daní a poplatkov za NIS (National Insurence Number) som mal na páske 301 libier. Konečne nám prišli nejaké peniaze. Ešte v tom istom týždni sa tu objavili dvaja kamaráti. Do anglicka išli cez agentúru ktorá im našla výbornú prácu. Mali super ubytovanie za málo peňazí ale mali smolu a natrafili na neserióznu agentúru a po mesiaci im povedali:"Od zajtra nepracujete." Týždeň ešte zotrvali v danom meste a potom prišli sem, do Bristolu. Boli sme spolu vonku a vtom začal bratovi zvoniť mobil. Ja som to zdvihol ale boli sme akurát na Whiteladies Road (veľmi hlučná a rušná ulica) a tak som len porozumel že v utorok o 15:00. Nevedel som čo, kde ani s kým. Na druhý deň som sa snažil moju chybu napraviť a tak som tam zavolal. Našťastie mali obsadené a bol zapnutý záznamník. Na začiatku odkazu som počul:"Welcom to ... ." A tu narazila kosa na kameň. Volal som tam 4 krát ale ani raz som nerozumel aká je to spoločnosť. Brat na tom nebol o nič lepšie, nemal ani tušenie aká je to spoločnosť. Z nádejou na úspech som mobil podal pani domácej. Bohužial opäť neúspech. Tý angličania by mohli aspoň na záznamník hovoriť tak ako sa patrí. Na hornom podlaží nám našťastie jeden angličan kládol v kúpelni nové linoleum. Bol ochotný tam zavolať a vypočuť si záznamník. Konečne úspech a hneď na prvý krát. Bol to Toys 'R' Us. Je to jeden z najväčších hračkárskych obchodov v anglicku a mi sme tam nechali application form asi 2 týždne predtým. Brat mal v deň keď bolo interview voľno ale ja som vtedy pracoval. Podarilo sa mi však vybaviť voľno na 1 hodinu a tak sme ta išli. Čakali sme 30 minút v izbe s ostatnými uchádzačmi kým niekto prišiel. Bolo to pekne nezodpovedné nechať nás tam čakať. Následoval krátky rozhovor a ja som priznal že som tu len dočasne na pár mesiacov. Týmto gestom o nás stratili záujem. Brat teda išiel domov a ja späť do práce. Tri dni predtým nám ešte volali s KFC a pozvali nás na interview. Bohužial v ten daný deň sme nemohli tak sme si to presunuli na stredu. V stredu ráno nám zavolal Kurt z agentúry First Step Recruitment. Mal pre nás prácu na 2 noci, od 20:45 do 6:00. BOlo to na stredu a štvrtok. Ja som mal tie dni akurát voľno, ale brat mal voľno v utorok a stredu. Nemali sme nič iné na práci a 5.50 libier na hodinu nás presvedčilo. Vzali sme to. Potom sme išli na interview do KFC a kto to mohol čakať, vzali nás. Bolo nám zdelené že urgentne potrebujú kuchárov. Ja som si teda hneď naplánoval šichtu v KFC na druhý deň (aj tak som nemal čo robiť, v Mc'Donalds som mal voľno). Vtedy predo mnou povstala nová dilema. Musel som sa rozhodnúť či naozaj pôjdem na ten nočný job z agentúry. Znamenalo by to totiž že sa vôbec nevyspím 2 dni. Ten večer ma trochu začala pobolievať hlava a rozhodol som sa že to radšej prenechám niekomu inému. Brat sa však rozhodol inak, vidina peňazí ho úplne zlákala. Dôsledkom toho bolo toto: Večer o 20:00 vyrazil do práce na bicykli. Vrátil sa 6:30 na druhý deň. Tak ako prišiel tak si aj ľahol a o 2 hodiny už aj zasa vstával a išiel do Mc'Donalds. Tam bol do 19:00. Prišiel na chvíľu domov a už zasa išiel na nočnú šichtu. Medzitým ešte stihol zaspať v autobuse. Opäť prišiel o 6:30 ráno a spal zasa len 2 hodiny a išiel do Mc'Donalds. Tam sme boli do 24:00 a na druhý deň sme opäť robili od 11:00. Sám sa tomu čudujem ale vydržal to a zatiaľ bez nejakých väčších následkov. Ja som medzitým bol v KFC. Mal som fakt ohromné šťastie, pretože práve v môj prvý deň v KFC prišla kontrola. Táto kontrola chodí asi 4 krát do roka a v počte 1 osoby kontroluje úplne všetko. Keď píšem úplne, myslím tým úplne všetko. Keď kuchár robil kurčatá, kontroloval koľko krát nimi potrepe, koľkokrát ich obalí v múke a ako ich uloží na tácku. Práca v KFC nie je zlá ale zatiaľ sa mi viac páči v Mc'Donalds, aj keď KFC platí o 65p viac a mám to blízko (môžem tam ísť pešo a tým by som týždenne ušetril 15 libier za autobus). Rozhodli sme sa že zostaneme pracovať aj v Mc'Donalds aj v KFC. Mohli by sme tak pracovať 70 až 100 hodín týždenne.

10. KFC sucks

Po troch týždňoch práce v KFC sme stále nedostali výplatu. A až teraz nám povedali prečo. Najprv sa musíme vraj zaregistrovať. Nápodobne to prasklo aj v McDonald's, osobne som totiž vysvetlil manažérovy že to trvá cca 6 týždňov a že to tu už nebudeme keď (a ak vôbec) to vybavia. On my povedal aby som sa na to vykašlal a tak som aj spravil. Neskôr sme však zistili že on o registrácií poriadne ani nič nevedel a zmýlil si ju s NIN (National Insurence Number). A keď zistil že môžu mať pokutu 5000 libier za jednoho, bolo rozhodnuté, všetci sa musíme registrovať. Takže sme prišli o ďalších 50 libier. V KFC to už nevyzerá tak sľubne ako sa zdalo. Je tam naozaj veľký nedostatok zamestnancov a vcelku nekvalifikovaný manažment. Niekedy dokonca kvôli nedostatku ľudí musí prísť manažér z iného KFC. Na začiatku nám sľubovali že môžeme mať hodín koľko len chceme. Realita je teraz taká že na 5 dní mám naplánovaných len 15 až 20 hodín. Navyše sa mi niektoré dni kryjú s McDonald's tak som sa rozhodol že na budúci (to jest predposledný) týždeň dám výpoveď. Aj tak sa mi tam nepáči. Ľudia sú dobrí ale práca je špinavá. Iba jeden deň ma dali za kasu. Bolo to v strede týždňa takže som moc zákazníkov nemal a zarobil som ledva 200 libier. Ale keď to potom počítali, zistili že som mal v kase na pencu presnú sumu a boli tým veľmi veľmi prekvapený (ja tomu dodnes nerozumiem, pretože priamo na kase mám sumu koľko mám od zákazníka zobrať, zadám koľko mi dal a potom mi to vypíše koľko mám vrátiť takže jediná možnosť ako sa pomýliť je že zle spočítam peniaze). Manažér doslova povedal:"Prvý deň za kasou a už bol presný." Divní sú tí angličania. Čím ďalej tým viac sa teším kedy tam skončím pracovať.

11. Intermezzo

Niekedy si tu pripadám ako v surrealistickom filme. Niektorí ľudia sú tu veľmi zvláštny a majú ešte zvláštnejšie zvyky. Tak napríklad keď som cestival do práce tak si predomňa sadli dve dievčatá. Vek som odhadol tak na 15, aj keď je to tu niekedy veľmi ťažké. Tomu ich dialógu som moc nerozumel (strašná výslovnosť), zachytával som len nadávky. Tvárili sa ako suverénne 20ky no nemohol som sa nezasmiať keď si obidve začali cmúľať palce. Tento zlozvyk prechovávajú väčšinou malé deti a rodičia to poväčšine včas zastavia. Tu však evidentne nie. Takýchto prípadov (cmúľanie palcov) som postrehol viac. Ďalšou surrealistickou groteskou je moja spolupracovníčka. Vek som jej odhadoval na 22 ale dozvedel som sa že nedávno mala 17. Osobne mi povedala že začala fajčiť keď mala 10, matka jej na to prišla keď mala 13 a dodnes jej to toleruje. Okrem toho už má za sebou jeden potrat počas ktorého došlo k poškodeniu vaječníkov takže už nemôže mať deti. Pred 3 dňami som obsluhoval Drive-Thru a keď som prišiel k okienku, tak ma vodič nazval "fucking white bastard" a následne sa začali všetci v danom aute smiať (bolo ich tam 5). Mne sa zdalo že to bola celá rodinka, mama, otec a deti. Povedal som to manažérovi a on mi povedal že aj jemu veľkoriso vynadali. On tvrdí že to boli cigáni, mne sa to však nezdá (predsalen som ich už videl viac ako on, alebo je to potom nejaká svetlejšia odroda). Dva týždne predtým som v autobuse cestoval so psom. Na tom nieje vcelku nič zvláštne, vyzeralo to že jeto čistokrvný pes a každí si ho pohladil (včetne vodiča autobusu). Čo ma však udivuje je že si ho majiteľka posadila pekne na sedačku a každí sa tváril ako by to bolo úplne normálne. Vonku pršalo a ten pes bol evidentne špinavý a ona ho nechala nech si ľahne na sedačku. Z ďalšou spolupracovníčkou sme sa počas rozhovoru dostali k téme Moskva. Ona sa ma na to spýtala ako ďaleko je Moskva od Európy. Ja som jej vysvetlil že Moskva ešte patrí do Európy. Ona mi na to odpovedala:"Ahaa, ja som totiž vedela že je taká KRAJINA, len som nevedela kde leží." Následne som jej vysvetlil že Moskva nie je krajina ale hlavné mesto Ruska a ona sa urazila.

12. Conclusion

Po desiatich týždňoch v UK som sa dopracoval k pomerne jednoduchému záveru. Angličania sú tuční, egoistickí a poväčšine hlúpi. Takých ľudí sa nájde veľa aj u nás ale mal som pocit že v Anglicku ich je podstatne viac. Neviem si predtaviť že by som tam mal žiť.